Vedel som, že dnes musím ísť na kontrolu do nemocníce, nebolo to však pre mňa dôležité. Primár bol milý chlápek, povedal, že sa jedná o pomerne zriedkavú vec. Nie je u nich zvykom obväzovať polámané nechty. Namastil mi ho a povedal sestričke, nech mi ho obviaže. Obviazala. Až keď som sedel v autobuse som zistil, že mi ho zaviazala o ukazovák, ktorý potrebujem na fotenie. Musel som si to teda previazať sám. Po chvíli som vystúpil z busu a zašiel do nákupného centra prečítať si noviny, dať čajík. Už nie pivo... Čierny čajík...
Sedel som tam, v kaviarni, kde sme zvykli spolu zájsť. Väčšinou si si tam objednala mojito. Sedel som na gauči, kde sme sedávali spolu. Cítil som sa na ňom zvláštne. Sedel som tam, popíjal čaj a premýšľal, aké by to bolo sedieť tam s tebou. Sedela by si oproti mne. Usmievala by si sa tak nádherne, ako to vieš len ty. Ja by som obdivoval krásu tvojich očí a vlasov, na ktoré som mal vždy slabosť. Chytil by som ťa za ruku a vychutnával si ten úžasný pocit. Že stojíš pri mne. Teraz som v neisote. V neistote, v akej som ešte nebol. Úplnej. Modlím sa za to, že raz len tak prídeš a povieš: "Stojím pri tebe, už ťa neopustím, spolu to zvládneme." Ja sa bez boja nevzdám.
