Reportáž: Krajina, kde sa zastavil čas

Autor: Branislav Račko | 16.2.2013 o 15:08 | (upravené 16.2.2013 o 18:25) Karma článku: 7,35 | Prečítané:  1147x

Nachádzame sa na maďarsko-srbských hraniciach a čakáme, kým nás skontrolujú pred opustením priestoru Európskej Únie a zároveň vstupom do Srbskej republiky. Pred nami je niekoľko áut, a tak v nás vládne napätie spojené s nostalgiou z časov, kedy sme ako obyvatelia postkomunistickej krajiny museli vždy na hraniciach čakať a tŕpnuť, či je všetko v poriadku. Srbsko je krajina, kam sa bežný turista len tak nevyberie. Možno je to tým, že nechce, možno negatívnym vykresľovaním z médií, alebo strachom, že sa človeku v menej rozvinutej krajine ako je tá naša, niečo stane.

Náš mikrobus plný novinárov zo Slovenska má svoju cieľovú stanicu v meste Niš, ktoré sa nachádza približne 250 kilometrov južne od hlavného mesta Belehradu. Bude sa tu konať tenisové stretnutie prvého kola svetovej skupiny Pohára federácií medzi domácim Srbskom a Slovenskom.

Počas cesty naprieč krajinou je stále cítiť jej nedávnu trpkú históriu. Za pohraničnou oblasťou sú dediny, ktoré by sa dali porovnať s chudobnými časťami východného Slovenska, miestami aj s rómskymi osadami na jeho okraji. Okolo cesty pohádzané odpadky, ľudia žijúci na hraniciach životnej úrovne, ak sa to tak dá vôbec nazvať. Niet sa však čomu diviť. Po rozpade Juhoslávie (1990), územie dnešného Srbska prežilo viacero konfliktov. Bombardovanie Belehradu (1999) vojskami NATO bolo vôbec prvým útokom Severoatlantickej aliancie na iný suverénny štát a zároveň prvým „počinom“ nemeckej armády od druhej svetovej vojny. Nenásilné odčlenenie Čiernej Hory (2006) by sa dalo zase označiť predzvesťou krvavého konfliktu medzi Srbskom a Kosovom (2008), ktorý pretrváva dodnes.

Mesto Niš v noci ožíva. Foto: Branislav Račko

Po viac ako desaťhodinovej ceste a prvých pracovných chvíľach nachádzame svoj hotel. Áno, turista by od štvorhviezdičkového hotela asi očakával niečo iné, no nám to stačilo. Personál bol milý, keď sme niečo potrebovai vždy ochotne pomohli. Počas večere sme spoznali temperamentnú povahu Srbov v podobe čašníka, rovnako ako výbornú balkánsku kuchyňu.

V prvý hrací deň som si privstal. Chcel som zažiť reálnu tvár priemerného srbského mesta, akým Niš určite je. Bolo zaujímavé sledovať kontrasty krajiny, v ktorej sa bohatí vozia na mercedesoch a chudobní všedný deň strávia hodinami na trhu porovnávaním cien a kšeftovaním s obchodníkmi. Domáci šetria a zarábajú kde sa dá, no nie vždy sa však táto činnosť k zarábaniu dá prirovnať. Zhruba desaťročné dieťa žobrajúce niečím, čo sa chcelo podobať hre na harmoniku smutne vykresľuje realitu, akou žije veľká časť obyvateľstva. Mesto posadené do minulosti ponúka akýsi retrospektívny pohľad. Pohľad, pri ktorom môžeme vidieť človeka ako sedí na lavičke a číta noviny, babky hádajúce sa na trhu, či pouličných predavačov naháňajúcich si klientelu.

Trh v meste Niš. Foto: Branislav Račko

Aréna, v ktorej sa tenisové stretnutie odohráva je vysoko na úrovni, ako aj služby miestnych manažérov a organizátorov podujatia. V niektorých chvíľach nie je vôbec poznať, že sme v krajine z bývalého juhoslovanského bloku, naopak máme pocit, že je to miestami lepšie ako u nás.

Po skončení zápasu v druhý hrací deň nám ostáva voľný večer, ktorý môžeme stráviť každý tak, ako sám chce. Treba pripomenúť, že je nedeľa. Srbsko je pravoslávna krajina a náboženstvo sa tu berie vážnejšie ako u nás. Pochybnosti, či ísť alebo nejsť do časti mesta, v ktorej sú kaviarne nechávam len v hlave, a ako sa neskôr ukázalo, spravil som dobre. Okolo šiestej hodiny večernej sme sa s kamarátom usadili v jednej z kaviarní v rušnejšej časti mesta. V tomto čase bola kaviareň len napoly obsadená, no s pribúdajúcim časom do nej prichádzalo čoraz viac a viac hostí. Aj napriek končiacemu sa víkendu sa sem ľudia prichádzajú porozprávať a zabaviť a jedným okom si pozrieť priamy prenos basketbalového zápasu. V kaviarni si objednávame po slovensky (v našej reči je zopár srbských slov, ktoré sme sa za krátky čas v Srbsku naučili) a čašníčka nás obsluhuje s úsmevom na tvári.

Žobrajúce dievčatko. Foto: Branislav Račko

Ľudia v Srbsku sú rovnakí, ako všade inde. Niektorí sú chudobní, niektorí bohatí, no žijú v rámci svojich možností. Snažia sa tešiť z maličkostí, sú prívetiví a často k cudzincom priateľskejší ako Slováci, aj keď na to majú podstatne menej dôvodov. Preto je pre mňa dôležité nesúdiť národ podľa toho, čo mi povedia ostatní, ale najprv ho spoznať na vlastnej koži a spraviť si vlastný názor, ktorý môžem potom porovnať s názorom iných.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?