Hneď som teda zavolal ocinovi, či by sme na ten zápas nemohli ísť. Povedal mi, že to bude ťažké. Zohnať lístok na futbal v tých časoch nebolo vôbec ľahké. Neboli totiž rozbehnuté internetové predpredaje tak ako je to dnes. Ako som predpokladal, lístok sa nám nepodarilo zohnať. Ocino mi však sľúbil, že tam pôjdeme aj tak...
Sľub dodržal. 13.8.2003 sme sa zo Spišskej Novej Vsi, kam po mňa ku babke prišiel, pohli zhruba o desiatej. Do Žiliny sme prišli poobede. Nevedel som, čo chce spraviť tak som len potichu šiel za ním. Pri štadióne už postávali ľudia, v každej blízkej krčme sa pilo. Naokolo bolo plno Angličanov, ktorí robili hluk. Prví ľudia, pri ktorích sa oco zastavil boli nenápadní. Niečo sa ich spýtal. Dobre som nerozumel, rozprávali potichu. Ďalšiu vetu som už počul. Chlapík sa spýtal: "Koľko lístkov chcete?", otec odpovedal: "Dva." Jeden lístok stál 700 Sk, dva sa mu podarilo kúpiť za 2000. Perfektné... Mal som v rukách lístok na východnú tribúnu, sektor B, 11.rad, 31.sedadlo. Nemohol som tomu uveriť.
Pol hodinu pred výkopom sme sa pobrali na naše miesta. Na naše prekvapenie sme sa ocitli hneď vedľa plotu, ktorý oddeľoval Slovákov od Angličanov! Presne si pamätám na otcovu reakciu: "No zbohom!"... Nebol tým zrovna nadšený. Lepší pocit ako vtedy som ešte hádam nezažil. Ako vtedajší fanúšik Chelsea som si nemohol nič lepšie priať. Zo srdca som nenávidel Žilinu. Ocitol som sa hneď vedľa jej skalných. Pred zápasom som počul v médiách správu, že ich chcelo prísť na Slovensko 10 000. Len pre porovnanie, štadión v Žiline mal vtedy kapacitu 7 500 miest. :) Na zamyslenie...
Celých 90 minút som si mohol vychutnávať ten "anglický rev" rowdies, keď je ich mužstvo v šanci. Chelsea vyhrala 0:2. Zápas je už dávno len minulosťou, no vo mne ostanú do konca života spomienky zo zápasu, ktorý bol dlho mojim snom.